Zatiaľ som ležal na pupku a môj pupok sa v tej chvíli stal pupkom sveta. Mali by ste ma vtedy vidieť. Oči mi svietili. V ústach som mal iste nejakú bylinu, ktorú som žul. Odjakživa som bol žrút. Nie náhodou mám veľké ústa. Symbol jedenia, rozprávania a orálneho sexu. Tak ma sudičky obdarili. A ja hodlám naplno zužitkovať, čo mi bolo dané. Ústa budem mať vždy plné! Jedlom, slovom alebo pindulínou....... Ale ako sa poznám, slov bude najviac a pindulín najmenej.
A tak tam ležím na tej tráve a dívam sa a dívam. Keď tu zrazu srna. Jedna, druhá tretia. Pozeráme sa na seba. Osem očí v jednej akcii. Zľava dve zelené okále, sprava šesť vyplieskaných čiernych dúhoviek. Nedýcham, len kukám. Obzerajú si ma, možno medzi sebou nejako komunikujú, dohadujú sa srnčou rečou. Zhodli sa, že som neškodný a začínajú sa pásť. Neverím vlastným očiam. Vôbec sa ma neboja. Som z toho jeleň. Možno rozhodla tá bylina v mojich ústach. Ktovie? Hm? Možno môj typický pach. Hm? Pasú sa, akoby týždeň nejedli! Prežúvajú trávu a sem tam sa niektorá z nich spokojne pozrie na mňa. Ja som samozrejme v nebi. Tak predsa som dosiahol na tie oblaky! Skáčem od radosti a pritom sa ani nepohnem. Aký to paradox! Ony sú hnedé, sú elegantné, sú krásne, božie stvorenia to sú. Chcel by som mať ženu ako je srnka! Krehkú a dobrú. Aj na parohy by som si zvykol. Behali by sme spolu po lesoch a srali bobky. To by bol život! Nechodíš do práce, bývaš v lese za ktorý neplatíš nájom, sem tam z roztopaše vystrašíš nejakých zatúlaných hubárov. Akurát poľovníci by nám vedeli urobiť škrt cez kopýtka. Tí by nám vedeli osoliť kožuch.
Od snívania prechádzam k hĺbaniu. Hovorím si, to že sa ma srny neboja, iste nie je náhoda. Hneď v tom vidím znamenie. Ako inak, nebeské znamenie. Možno sa takto ku mne prihovára niekto tam z hora. Možno mám niekam ísť? Na nejakú cestu? Kam? Možno mám cestovať v sebe? Hm? Mám zmeniť zamestnanie? Spôsob života? Som samý otáznik. Otázky chvíľu klopú na moju makovicu a zrazu na všetko kašlem. Všetko púšťam z hlavy a už sa len kochám pohľadom na lesné stvory. Mám ich rád. Opäť sa pozeráme na seba. Pohľadom mi čosi hovoria. Ja ako človek z paneláku im nič nerozumiem. Potom mi hlavami kývnu na pozdrav a už bežia, vidím iba tri biele chvostíky. Ich beh je tak ladný, že k nemu nemám žiadne prirovnanie.
Zas sa túlam lúkou, zdravím slnku, prídem pred potok, strčím doň svoj zobák a usmievam sa. No čo, som šťastný človek.
