Najvyšší čas na život

Autor: Martin Lipták | 18.7.2014 o 11:11 | Karma článku: 4,13 | Prečítané:  253x

Pršalo. Sedela pri okne, dívala sa von. Tiahlo jej už na 50. Bola sama a vonku pršalo. Pila kávu a k nej posrkávala francúzsky koňak. Všetky cesty v tejto chvíli viedli do stratena. Pršalo, tak akoby už nikdy nemalo prestať. Premýšľala o svojom živote. Kde sa mohla stať chyba? Ako sa to mohlo takto zvrtnúť? Kedysi mala všetko, dnes je to nenávratne preč. Keby to mohla prežiť odznova, žila by inak, aspoň si to nahovárala. Človek je v živote vždycky začiatočník, lenže nemôže začínať stále odznova. Dažďové kvapky stekali po okne a pripomínali tvár, ktorú denne vidí v zrkadle. Vedela, že takých ako ona, sú tisíce. Opustené ženy, ktoré zostali samé. Francúzsky koňak premieňal jej žalúdok na rozpálený krb. Horela. Dážď bubnoval na okennú rímsu ako jazzový bubeník. Nikdy sa jej nechcelo žiť viac, ako práve teraz. Pretekala láskou ako rieka korytom, ale nemala kam vyústiť. Nebol tu nikto. Jej ruky objímali vzduch a bozkávali prázdny priestor. Hodiny na stene nešli. Už ich nenaťahovala. Ich tikot bol v prázdnom byte neznesiteľný, ohlušujúci, vyvolával závrate. Už päť rokov ukazovali pol siedmu. Aj teraz, keď vonku pršalo, bolo pol siedmej.

Spoza steny sa ozval hluk. To sused opäť mlátil svoju manželku. Mlátil ju pravidelne vždy o pol siedmej. Počúvala jej nárek a prichytila sa pri zvláštnom pocite, až sa pri ňom zachvela. Musela si to priznať. Závidela jej. „Je to tak, asi som úplne zvrátená,“ hovorila si. „Keby aj mňa niekto mohol biť, poriadne ma strieskať, hlavu mi rozbiť o kuchynskú linku. Och. Bozkávala by som mu z vďačnosti nohy.“ Plač susedky, učiteľky základnej školy, ako fontána bolesti striekal po stene, na ktorej hodiny ukazovali pol siedmu. Dážď vonku neprestával, ale teraz ho už nebolo počuť. Doliala si koňak a tento krát ho celý obrátila do seba. Mala chuť sa opiť, pracovala na tom a darilo sa jej to. Naliala si ďalší pohár a hodila ho do seba rovnako ako smetiari hádžu koše plné smetí. Potom prudko vstala, podišla k stene, na ktorej hodiny hlásili pol siedmej, priložila na ňu prázdny pohár a naň ucho. Akoby stena zmizla a ona sa ocitla v izbe susedov a svojou hlavou sa opierala a hlavu učiteľky základnej školy, ktorá sa práve učí tvrdej škole života. Ich vzdychy sa začali preplietať ako pletenec vlasov. Sused, bez toho aby si to uvedomoval, teraz mlátil obe ženy. Nemé hodiny výrečne hovorili, že je práve pol siedmej. Najvyšší čas na život.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?