Ako som prestal jesť vajcia

Autor: Martin Lipták | 3.9.2014 o 12:49 | (upravené 9.9.2014 o 11:59) Karma článku: 4,77 | Prečítané:  454x

Žalúzie už slnko neudržia. Lúče sa derú dnu a vyháňajú ma z postele. Ešte naposledy stískam vankúš a šepkám mu do obliečky: „Tak zas v noci“. Na rozlúčku naň žmurknem a vyskakujem z postele. Predo mnou je ďalšie ráno. Nová výzva. Nová šanca na víťazstvo alebo prehru. Len ako to od seba odlíšiť? Starí mudrci hovoria, že všetko sa mení v svoj protiklad. Ja, mladý mládenec, o tom premýšľam. Áno, aj z Michaela Jacksona sa stal nakoniec beloch.

Ako tak uvažujem, čistím si pri tom zuby zubnou pastou značky Elmex. Spájam užitočné s príjemným. Priznávam sa, rád premýšľam. Hovorím si, že raz prídem na niečo veľké. A zo mňa, ktorý meria skromných 173 cm aj s 3-centimetrovými opätkami sa raz stane aspoň 184 cm muž bez opätkov. Pod sugestívnym dojmom tohto môjho cieľa, prechádzam po špičkách do kuchyne a sadám si za stôl, kde na mňa nič nečaká. Musím sa zas postaviť, otvoriť chladničku a dívam sa, čo nového je tam. Vidím, stále ten istý jahodový jogurt. Keď ma pamäť neklame, odkedy mám túto chladničku je tam furt, akoby do nej primrzol. Má tam svoje stále miesto, ktoré mu už asi nikto nevezme. Nie je to žiadny zelenáč ako ten mesačný polotučný syr vedľa. Neviem to racionálne vysvetliť, prečo si ho nechávam a aké mám s ním vlastne zámery. Jednoducho som si ho obľúbil. Je to taká moja stálica. Dokonca som mu dal aj meno. Volá sa Boris. Jahodový jogurt Boris. Niekedy, keď mám náladu pod psa ho na chvíľu z chladničky vytiahnem a kecáme hodinu aj dve. Je to istá forma terapie, originálna verzia psychoanalýzy. Vždy si ľahnem na posteľ, Borisa posadím na stoličku vedľa a rozprávam trebárs o svojom detstve. Zvyčajne sa pri mojich slovách Boris červená, taká je jeho prirodzenosť. Boris je moja duchovná strava, ale keď mi škvŕka v žalúdku ledva ho pozdravím. A dnes som hladný! Našťastie sú tu aj vajíčka. Beriem si jedno z nich, dvíham do vzduchu a premýšľam nad sliepkou, čo ho zniesla. Keď na ňom sedela, určite netušila, že ju okradnú. Myslela si, že vysedí potomstvo a jej neuskutočnené plány sa náhle ocitli v mojej kuchyni. (Moja kuchyňa akoby neuskutočniteľné plány priťahovala). O tom potom. Teraz držím v ruke vajce. Slepačie vajce, aby to bolo každému jasné! Hovorím si: „Koľkokrát je človek ako taká sliepka. Sedí niekde v práci, dobrých 8-10 hodín denne, celé týždne, mesiace a roky. Namiesto toho, aby z tejto činnosti vznikol nejaký život, je to presne naopak. Svoj život tam stráca. A to pre niekoho cudzieho, s kým sa možno vôbec ani nestretne. Ako sa nestretne sliepka so mnou.“ Po tomto náhlom osvietení som bol zrelý na dobrú hodinku s Borisom. Samozrejme, po tomto poznaní vajíčka už nejem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?