Zlomky zo života opustenej ženy č.2

Autor: Martin Lipták | 4.10.2014 o 12:14 | (upravené 27.1.2015 o 19:06) Karma článku: 6,40 | Prečítané:  381x

Odišla do sprchy a ja som zostal sám. Sedel som na gauči a díval sa do krbu. Bol to prázdny krb. Ani stopa po nejakom popole. Iba pustý priestor zarámovaný kameňom. Chýbal tam oheň. Oheň milujem a tak ma napadlo obzrieť si dom a pokúsiť sa nájsť drevo. Dal som si hlt portského a prial si, aby som mal šťastie. Postavil som sa a na chvíľu sa zamyslel. Neviem, odkiaľ prišiel ten nápad, pozrieť sa do skrine na chodbe. Otvoril som ju, ale namiesto dreva tam bolo asi 30-párov topánok a najmenej polovica z nich na vysokých podpätkoch. Mám rád štekle a ženy na nich. Sú sexi a strašne ma rajcujú. A tak som tam stál, obdivoval a sníval.

„Čo tam hľadáš?“, prerušil ma jej hlas.

„Bolo mi smutno pri krbe. Krb potrebuje oheň, aby bol krbom. Myslel som si, že by som doňho niečo prihodil a zapálil ho.“

„Preboha, hádam si nechcel podpáliť moje topánky.“

„Nie. Pokoj. Len som hľadal drevo.“

„V mojej skrini?“

„Išiel som okolo, ani neviem prečo som ju otvoril ... Máš nádherné topánky.  Nepredvedieš mi ich?“

„Som unavená“, zívla a zamierila ku gauču.  Zobral som zo skrine jeden pár lodičiek a nasledoval ju. Posadila sa, dvihla pohár a napila sa. Žlté topánky s 12-centimetrovými zelenými opätkami som položil na stôl vedľa fľaše s vínom.  Bol som tu ja, bola tu ona, fľaša portského, pár topánok na vysokom podpätku a krb, ktorý nehorel.

„Páčia sa ti? Tie som si kúpila v Miláne. Sú to moje favoritky. “ 

„Obuj si ich.“

„Nehodia sa k ružovému županu.“

„Nevadí, župan si odmyslím.“

„Keď máš takú dobrú predstavivosť, tak si  predstav, že som si ich obula,“ ledva to dopovedala.

 Ľahla si, zatvorila oči a zaspala. A potom som to uvidel. Bolo to tu naservírované priamo medzi jej nohami, ktoré nechala mierne od seba. Okrem župana nemala na sebe nič. Díval som sa na jej ružovú mušľu, kalamára, chňapku, čiernu dieru, ktorá raz všetko pohltí, celú slnečnú sústavu, zhltne  galaxie jednu za druhou a život sa skončí tam, kde začal. Cítil som, že mi začína tvrdnúť. ON sa začal  hlásiť o svoje legitímne práva. Myslí si, že mu môže patriť všetko. Snažil som sa ho ignorovať. Začal som premýšľať o prírode. O tom ako sa každý tvor túži rozmnožiť, niečo po sebe zanechať  a celé to divadlo je len a len vôľa prírody, boj vesmíru o vlastné prežitie.  A my ľudia sa dostávame vďaka tejto slepej vôli do neustálych problémov. Že ideme vždy z kaluže do blata ako bábkové figúrky, ktoré za špagát ťahá niekto mocnejší, než sme my sami. Takto som uvažoval, očami blúdil po izbe a ON bol zasa v pohode.  

 Pohár som vyžmýkal do poslednej kvapky a nalial si ďalší. Pozrel sa na obsah fľaše a posmutnel. Veľa tam nezostávalo.  Bola takmer na dne. Nechcel som byť sentimentálny a predlžovať lúčenie. Tak som ju  chytil za krk a vyprázdnil. Cítil som, ako mi ten zázračný mok steká dole do žalúdka a rozohrieva ho.  Mal som v sebe oheň. Bol som si istý, že ak by v krbe predo mnou bolo drevo, stačil by môj pohľad, aby som ho zapálil. Drevo bolo niekde inde. Nevedel som kde. Ale muselo byť niekde nablízku. Nemôže byť až také ťažké ho nájsť. Nie je to ihla v kope trávy. Postavil som sa, rozhodnutý, že ho nájdem stoj čo stoj, aj keby som mal poň ísť do neďalekého lesa.  Z gauča sa ozvalo chrápanie. Pozrel som sa jej opäť medzi nohy, zvuk chrápania ale neprichádzal odtiaľto. Zobral som deku, ktorú mala pod hlavou a prikryl ju. Od hlavy až po päty. Mušľa zostala mušľou. Nepoškvrnenou, prinajmenšom odo mňa.

Sliedil som po dome, ale nikde ani triesky. Potom mi to došlo. Predsa musí byť v nejakej kôlničke. Vyšiel som von a obšmietal sa po okolí. Samozrejme bola tu. Pekná drevená šopa stála predo mnou akoby sa vôbec nechumelilo. Visel na nej ale zámok. Chodil som okolo a premýšľal ako sa dostať dnu. Chcelo to kľúč. Nemal som ho. Rozhodol som sa vrátiť späť do domu a hľadal ho vo vstupnej hale. Mal som tušenie, že by mohol byť práve tam. A naozaj. Nejaký zväzok kľúčov visel nad skrinkou na topánky. Omrkol som si ho a dúfal, že medzi nimi bude ten, ktorý potrebujem. Mal som šťastie. Jeden z nich bol ten pravý. Kľúč z veľkým K. Otvoril som ním dvierka, len to tak cvaklo. Polená pekne poskladané  jedno vedľa druhého, stáli až po vrch. Všetko išlo ako po masle. Bol som hrdý na svoju šikovnosť. Trocha ma mrzelo, že nemám žiadnych svedkov, nejaké publikum, ktoré by ma ocenilo zborovými pokrikmi: „Si pašák, Bravó, Ollé, Si náš king, Len tak ďalej“ a podobne.  S predstavami o vlastnej výnimočnosti  sa mi v krbe podarilo založiť oheň. Drevo začalo praskať. Spokojne som sa usmieval nad dielom svojich rúk a svojho umu.

Bolo to asi napísané vo hviezdach, že moja radosť nemala mať dlhé trvanie. S istou dávkou nedôvery a podozrením som sledoval dym, ktorý nestúpal hore komínom, ale tlačil sa dnu. Miestnosť  napĺňal ostrý a štipľavý čmud. V sekunde ma zachvátila panika. Keď ma zachváti panika v hlave mám vákuum. Nevedel som, čo robiť. Pred očami si ma zjavil nápis napísaný veľkým tlačeným písmom: ZAS SI NIEČO POSRAL. Autorom tohto textu bolo moje pravé JA.

Vo svojom okolí nepoznám nikoho, kto by bol tak veľkoryso obdarený šťastím na smolu ako ja. Trapasy mi boli vždy v pätách. Sprevádzajú ma celým životom ako môj vlastný tieň. Len čo niekde prídem, okamžite prestávajú fungovať všetky spotrebiče, z ničoho nič sa vyhodia poistky, dvere sa zabuchnú s kľúčom v zámku, niečo sa pripáli, zhorí, spadne garniža,  vytápajú sa susedia ... Katastrofa visí vo vzduchu.  A tak to bolo vždy aj so ženami. Nekonečná séria neúspechov. Som jednoducho smoliar par excellence. V tomto obore nemám žiadneho konkurenta. Iba ak v komédiách s Pierrom Richardom v hlavnej roli. Lenže to sú filmy. Zatiaľ, čo ja som z mäsa a kostí. Som reálny ako vy všetci, ktorí to čítate. Moje zážitky s Janou, ktorá ešte stále spala opileckým spánkom a netušila, čo sa práve deje okolo, len potvrdzovali, že som taký aký som. Ale nepredbiehajme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?