„Nejem mäso, mám iba to, čo vidíš na stole.“
„Nijaké jedlo mi nie je cudzie.“
„Dobrú chuť.“
„Na zdravie“, pozdvihol som pohár.
„Na tvoje.“
„Na naše.“
Poháre si cinkli. Whisky nám vkĺzla do hrdla. Nožom som začal natierať maslo na rožok. Jana sa na mňa len dívala a nekomentovala to. V jej očiach horeli zreničky. Postupne zmizli paradajky, uhorka, olivy, tuniak, ktorý tuniakom už dávno nebol.
„Musel si byť poriadne hladný. Ešte som nikdy nikoho nevidela otvárať ústa tak, ako teba.“
„Smädný, hladný a večne neukojený, som vždy.“
„Potreby tela sa dajú uhasiť len prechodne.“
„Všetko je iba dočasné“, povzdychol som.
„Bolo by hrozné žiť večne. Netúžim po tom ... Prepáč, ale musím zasa do sprchy.“
„Nepreháňaš to trochu? Bola si tam, keď sme prišli.“
„Je to so mnou trocha komplikované. Sprchujem sa niekoľko krát denne. Musím! Nedokážem sa ovládnuť. Nechcem páchnuť ani mať mastné vlasy. Permanentne sa cítim špinavá ... “
„To je prípad pre psychiatra.“
„Viem ... mám s ním bohaté skúsenosti. Kedysi som pravidelne chodila na psychoanalýzu.“
„Priniesla nejaké výsledky?“
„Druhý krát som sa vydala.“
„Psychoanalýza je pozoruhodná.“
„Terapeut nevedel odolať mojej diagnóze a tak jej podľahol.“
„Nemal by choroby skôr liečiť?“
„Aj on je iba človek. Má svoje slabosti, ako ich majú iní.“
„Pacient zomiera skôr na svoje lieky ako na svoje choroby“, vytasil som aforizmus. Kdesi som ho vyčítal a on doteraz ležal v hlave, čakal na túto príležitosť.
„Hi, hi, hi, to je dobré.“, ocenila ho Jana.
„Najmä pre nebožtíkov.“
„Nebuď sarkastický. Neposmievaj sa. Ktovie, čo čaká teba“, povedala s výčitkou v hlase.
„Keď čaká, nech ešte chvíľu počká. Aspoň kým sa nerozlúčime.“
„To mal byť kompliment?“, usmiala sa.
„To bol kompliment“, nezaostával som s úsmevom pozadu.
Usmievať sa viem. Nemusím sa do ničoho siliť. Nevyžadujú sa po mne žiadne technické zručnosti. Je mi to prirodzené. Vychádza to zo mňa. Proste sa usmejem a je to. Ale pozor! Nejde o žiaden úškrn, falošný úškľabok, nasilu vymodelovanú kŕčovitú grimasu akú môžete vidieť na politických billbordoch. Nie. Ide o bezstarostný frajerský úsmev. Radosť poskakuje na kútikoch úst ako blcha. Je pekne vykrojený, nasadený na správnom mieste a keby bol nákazlivý ako chrípka, ľudia by vyzerali inak. Hovorím si a pretekám láskou k samému sebe. Žeby som sa sebaláskou snažil kompenzovať to, že už dlho som sám, sa mi nezdá. Zdanie síce často klame, ale nie vždy. Ako sa tak usmievam, žiarim na všetky strany, uvedomím si, že sedím sám. Jana je preč. Nastražím uši. V kúpeľni tečie voda.
