„Ježiši Kriste, čo sa to tu deje?“, vyskočila z gauča.
„Rozložil som v krbe oheň. Ako vidíš, podarilo sa. Horí pekne, to musíš uznať.“
„A čo ten dym? Prečo je tu tak zadymené? Chceš nás zadusiť.“
„Máš problém s komínom. Akoby nemal otvor. Vôbec neťahá.“
„A otvoril si ho?“
„Komíny majú nejaké dvere?“
Podišla ku krbu a z pravej strany niečo potiahla. Zrazu začal dym pekne stúpať hore. Stačilo tak málo a vo veciach bol opäť poriadok. Oheň praskal. Komín nasával. Všetko fungovalo tak, ako malo fungovať. Zapadalo do seba ako ruka do rukáva.
„Keď chceš založiť oheň, najprv musíš otvoriť komín.“
„Aha... no... tak dobre. No... Hm... Em... Fm... Hm...Ml...No.. Fr...“
„Dobre sa mi spalo. Eh. No čo. Otvorím okná, musíme vyvetrať.“
„No... Hm... Em... Fm... Hm...Ml...No.. Fr...“
„Stávajú sa aj horšie veci. Pokojne sa posaď.“
Sadol som si ako najlepšie som vedel. Zadkom na gauč, aby som ukázal, že aspoň niečo dokážem. Hodil nohu cez nohu a tváril sa, akoby ma niekto fotil na akty. Jej reakcia nenechala na seba dlho čakať. Poriadne si zívla. Nebral som to osobne. Na stole stál pár lodičiek na ultra vysokých podpätkoch. Vedľa nej prázdna fľaša portského. Začínalo svitať. Lúče slnka sa predrali dnu. Na podlahe som si všimol kúdole prachu. „Si prach a na prach sa obrátiš“, ani neviem, prečo ma to napadlo. Kým som uvažoval o posledných veciach človeka, izba sa vyvetrala. V krbe blčal oheň. V hlave alkohol. Vrátilo sa mi moje stratené sebavedomie. Ale možno to ani sebavedomie nebolo. Iba opitosť, ktorá ma nadnášala ako rieka. Hojdal som na vlnách svojej fantázie. Cítil sa ako vo filme. Ako hlavná postava milovníka, ktorý zvádza bezbrannú ženu. Pred očami som si premietal milostnú scénu. Ale skutočnosť na rozdiel od mojich predstáv nebola taká jednoznačná.
„Stavím sa s tebou, že na sebe nemáš žiadne gaťky“, povedal som to takým ledabolým a nenúteným spôsobom, že som ním prekvapil aj samého seba.
„Čo? Odkiaľ to vieš?“ spýtala sa prekvapene a nohy prehodila cez seba.
„Mužská intuícia.“
„O nej som nepočula. “
„Nerozpráva sa o nej tak často ako o ženskej. A nie každý muž ju má vyvinutú. Je ako exotická rastlina. Treba sa o ňu pravidelne starať. Pravidelne ju zalievať.“
„Čím ju zalievaš ty?“
„Práve som ju opláchol portským a myslím, že by ešte potrebovala. Chudinka je taká krehká.“
„Nalejem ti Martell alebo Chivas Regal?“
„Kvapku Martellu pre moju intuíciu, nech kvitne.“
„Čo ešte hovorí tvoja intuícia o mne?“
„Že máš bohatú minulosť. Že je to napísané v tvojej tvári, v rukách, v spôsobe chôdze, v tvojom hlase.“
„ Vieš to aj prečítať?“
„ Vedel by som ti to vyslabikovať končekmi prstov.“
„Preto si ma doviezol domov. Aké je to všetko prozaické. Tebe ide len o to, aby si ma dostal do postele.“
„Gauč celkom postačuje.“
„Ale tadiaľ cesta nevedie.“
„Takže slepá ulička?“
„Presne tak.“
„Prečo nemáš gaťky?“
„ Pod županom ich nikdy nenosím. Je to pre mňa pohodlnejšie.“
„Hm...no....ech...“
Došli mi slová, aj tie neplnovýznamové. Chytil som pohár a obrátil ho naruby. Aj ona si vzala pohár a jemne si ním ovlažila pery. Pripadalo mi to, akoby sme hrali šachy a ja som práve stratil vežu. Radšej som zmenil tému.
„Čím ťa očaril tvoj prvý muž?
„Očaril? Asi to nie je správne slovo. Keď som ušla z domu, bola som veľmi mladá. Prišla do Košíc, cudzieho mesta, kde som nepoznala nikoho. Bol to prvý muž, ktorého som tam stretla. Videla som v tom znamenie. Riadenie osudu. A hneď si ho vzala. S mužmi som dovtedy nemala veľa skúsenosti. Tie prišli neskôr.“
„Ušla si z domu? Pred kým?“