reklama

Zlomky zo života opustenej ženy č.4

„Matku som nikdy nepokladala za svoju matku. Deväť rokov v kuse, každý deň, mi do stredu kuchyne vysypala školskú tašku. Knihy a zošity sa váľali na podlahe. Musela som ich pozbierať a učiť sa. Chcela zo mňa vychovať excelentnú žiačku. Bola spokojná len s jednotkami. Nad dvojkou vedela privrieť oči, ale už pri trojke vrieskala. Po nociach, keď ostatné deti spali, ja som bola hore. Padala som od únavy, písala diktát s červenými očami. Aby som si zapamätala, že nemám nosiť zlé známky, musela som kľačať na hrachu v kuchyni pri chladničke za dverami. Doteraz sú tam po tom stopy, priehlbinky, deravá pehavá podlaha. Raz, mohlo byť okolo polnoci, chcelo sa mi spať, a zasa sme písali diktát, som od zlosti rozhrýzla operadlo na stoličke. Roky mi to pripomínala. Dokonca si stoličku nechala, nevymenila ju ako ostatné len preto, aby mi to mohla vyhadzovať na oči ... Bola som ako vo zveráku. Jej výchova ma vykrútila tak, že mám skoliózu a neurózy najrôznejších druhov. Nechcem sa v nich hrabať... Bojím sa seba samej ... Vďačím za ne Mamičke ... Sadistickej zmiji ... Láska matky nie je nič prirodzené ... Ľudia jej musia byť schopní ... Myslíš, že ja som iná?... Neviem ... viem len, že deti som nikdy nechcela ... Bojím sa ich vziať aj do rúk ... Občas som síce mala také nutkanie ... o deťoch sa mi aj sníva ... ale nechcem, nechcem, nechcem ... aby prežili niečo podobné ako som zažila ja ... Mám strach zo seba ..a.. a.. a ..a .. Nemám sa rada ... Ako by som mohla mať rada iných?“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„A čo otec? Mala si otca? Žil s vami? Len sa prizeral, ako ťa matka ničí?“

„Otec, odkedy sa naň pamätám, bol alkoholik. Keď prišiel z krčmy domov, skrývala som sa na povale ... Matka naňho vrieskala celú noc ... Hádzala po ňom taniere a všetko, čo jej prišlo pod ruky. Ešte teraz počujem jej hystériu ... V noci, keď zaspávam, sa rozozvučia ušné bubienky ... Jej krik je stále prítomný, stále živý ... Všetky bunky vo mne sú toho revu plné ... Otec nakoniec musel spať v senníku nad zvieratami ... Našla som aj štyri žiadosti o rozvod ... Ale nikdy sa nerozviedli ... Keď bol sem tam triezvy, bol vtipkár, veľký srandista. Mal zmysel pre humor. Asi som ho podedila po ňom. Raz, keď som mohla mať 15 rokov, sme sa spolu aj opili. Hovoril mi, že som jeho dievčatko. Hovoril mi, že sa vo svete nestratím ... Bol poľovník, rybár, rád chodil do prírody ... Raz som si domov vzala chlapca, spolužiaka zo školy, asi o tri roky staršieho odo mňa. Otec prišiel nečakane domov a prekvapil nás. Vyvádzal ako zmyslov zbavený. Šiel po pušku a vtedy som prvýkrát videla, čoho je človek schopný, keď mu ide o život. Náš 2-metrový plot preskočil chudák chlapec akoby nič ... Otec po ňom strieľal, myslím, ale, že len do vzduchu, pre výstrahu. Splnilo to účel. Odvtedy ma nikto neodprevadil ani k bráne pred náš dom ... Generálom u nás bola ale matka. Otec sa jej bál. Nepomohli mu ani dva metre do výšky a meter so šírky ... Pred ňou bol len malým záhradným trpaslíkom ... Nenudím ťa? Dlho som o tom nikomu nerozprávala. Teraz to prišlo takto samé od seba.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Nie, to vôbec nie. Pokračuj. Len neviem, čo by som k tomu povedal. A vôbec, dá sa na to niečo povedať?“

„Slová sú iba slová.“

„A život je život.“

„Chcela som si ho vziať. Prvýkrát som sa pokúsila spáchať samovraždu v 16-tich. Potom, čo mi zomrela starká. Bola to jediná bytosť, ktorá ma skutočne milovala ... Noc na to ako umrela ... v kúpeľni ... opitá som vzala otcovi starú hrdzavú žiletku a porezala sa ... Nakoniec som sa zobudila na podlahe ... živá ... ruky si oviazala. Vzbudilo to ale pozornosť. Najprv doma, potom v škole. Zrazu o tom hovorila celá dedina ...Vyčítali mi, že som ich pred všetkými ponížila. Myslím, že sa o mňa začali aj trocha báť. Alebo to iba predstierali? O tri roky neskôr som vysypala lekárničku a zjedla všetky lieky, čo sme mali v dome ... A začalo sa to ... od nervov som doškriabala celú stenu ... potom ... cítim ako mi tŕpne celé telo ... plazím sa po zemi ... nedokážem sa pohnúť... ani neviem ako som zaspala ... Ako dlho to trvalo?... Zrazu počujem krik ... fackanie matky ... svetlá nad hlavou ...Strávila som dva týždne v nemocnici. Keď som sa prebrala z bezvedomia, pamätám si iba jednu vetu. Vetu lekárky, ktorú od toho dňa tiež nosím v sebe. „Také pekné dievča a prečo to urobila?“ Rodičia za mnou chodili pravidelne. Tentokrát, to brali vážne. Strachovali sa. Kým som bola v nemocnici, zniesli by mi aj modré z neba. Ale keď som sa vrátila, všetko to nanovo začalo. Nemala som iné východisko, ako ujsť z domu.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sedel som a zachcelo sa mi ju objať. Ale ako na to? Sex som pustil z hlavy. Aj ON, ktorý nás sem oboch dovliekol, mlčal ako zarezaný. Ešteže tu bola fľaška. Nalial som jej, rovnako sebe. Drink hodil do seba a naďalej zostával bezradný. Moja huba, vždy plná kecov, onemela. Len sa dívam a počúvam spoveď ženy, ktorú vidím prvýkrát v živote. V krbe takmer vyhaslo. Vstal som, pohral sa s pohrabáčom a priložil drevo. Oheň sa opäť roztancoval. Žltočervená samba a praskanie tanečných krokov sa ocitli v zreničkách, ako na filmovom plátne.

Martin Lipták

Martin Lipták

Bloger 
  • Počet článkov:  127
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nikto vám nemôže povedať toľko pravdy, koľko ja vám dokážem toho naklamať. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu