reklama

Zlomky zo života opustenej ženy č.5

Ani neviem ako som zaspal. Vír únavy ma do seba vcucol ako vysávač. Ocitol som sa vo sne. Bolo to niekde na periférii mesta. Neďaleko starej továrne, kde sa už roky nepracovalo. Je tma. Mraky na oblohe vystupujú neviditeľným eskalátorom vyššie a vyššie, až nakoniec opúšťajú mliečnu dráhu, letia niekam do inej galaxie. Mám pocit, že ma niekto prenasleduje. Otočím sa a vidím železného krokodíla s dvomi hlavami. Chcem pred ním utiecť, ale nemôžem. Som prilepený k chodníku. Nemôžem sa pohnúť. Krokodíl sa približuje ku mne. Cvaká čeľusťami. Počujem ho tesne za chrbtom. Zobúdzam sa. Viečkami strasiem zo seba krokodíla. Otváram oči. Obzerám sa, hľadám ho v izbe. Vidím len Janu. Spí vedľa. „Uf, ešteže to bol len sen,“ hovorím si a zívam, akoby moje ústa niekto naťahoval na škripec.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

„Čo teraz?“, pýtam sa sám seba.

„Hm...Hm...Hm“, odpovedám si.

Dívam sa na Janu. Na jej ryšavé vlasy padajúce z gauča. Na jej župan, ktorý viac odhaľuje ako skrýva. A to čo vidieť, nedá sa prehliadnuť. Priťahuje zrak, nos, hmat a samozrejme JEHO. Viac menej prišiel som sem s úmyslom, že sa možno naskytne príležitosť k nejakému telesnému zblíženiu. Najmä kvôli NEMU. ON už prepásol toľko príležitostí, že by sa mohol hlásiť o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Tentokrát sa všetko musí zmeniť. Zatiaľ, čo pohár trpezlivosti pretiekol, On zostal plný, ako tvarohová palacinka.To boli pôvodné zámery.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O Jane som nič nevedel. Keď som ju taxíkom viezol domov, bola to abstraktná žena, vylovená z množiny možností, ktoré ponúka sobotňajšia noc. Stav jej opitosti sa rovnal neuzatvorenej rovnici. To, že toho veľmi nevnímala, bolo je plus, rovnako jej mínus. Nevedel som si to zrátať. V matematike života som nikdy nevynikal. Spolieham sa na improvizáciu a vždy sa to končí chaosom. Po rozhovoroch s Janou sa jej abstraktnosť postupne premieňala v konkrétnosť. Jej detstvo, jej manžel boli spočítanými a podčiarknutými účtami predloženými jej telom a dušou. Začínal som mať pocit, že mi už nejde len o to, aby som sa s ňou len vyspal. Chcel som poznať aj jej dušu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Čo sú to za hlúposti?“ protestne sa ozval.

Pozrel som dole do rozkroku. Bol to ON.

„Nepchaj nos do vecí, do ktorých ťa nič.“

„Tá žena patrí mne.“

„Odkedy?“

„Odvtedy, čo sme ju uvideli sedieť pri bare.“

„Ty si ju nepočúval?“

„Prečo práve my dvaja patríme k sebe? Hľadáš len samé výhovorky. Jedna je tučná, druhá má krivý nos, tretia je nízka, štvrtá príliš vysoká, piata má zruinovaný život. Vždy ti niečo vadí. Pre mňa sú všetky rovnaké.“

„Nemáš s ničím problém. Myslíš si, že všetko je jednoduché.“

„V jednoduchosti je krása a elegancia.“

„Lenže ty nikdy nenesieš žiadne následky. Odbavíš sa a je ti fuk, do čoho si ma dostal.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Aspoň si kvôli mne môžeš uvedomiť, že vôbec žiješ. Čo myslíš, na čo budeš spomínať na smrteľnej posteli?“

„Keď budem počúvať tvoje rady, tak si do nej čoskoro ľahnem.“

„Lepšie je mať kratší a plnší život ako dlhý a mäkký.“

„Tvoje dvojzmyselné vtipy si nechaj pre niekoho iného.“

„A pre koho? Veď ma vidíš len ty. Niekedy mám pocit, že vôbec nejestvujem.“

V tomto mal pravdu. Dostal ma. Mal viac argumentov ako som ich mal ja.

„Ty sa jej bojíš?“, pokračoval.

„Prečo by som sa bál? Je to žena ako každá iná.“

„Práve preto! Bojíš sa všetkých žien, ktoré by si mohol mať. Vždy, keď sa k niečomu schyľuje utekáš z boja. Svoju slobodu a svoje pohodlie máš tak rád, že kvôli nim obetuješ aj mňa. Lenže ja sa ti postavím na odpor. Budem stáť ako vojak na stráži. Budem stáť ako barikády pri francúzskej revolúcii. Ešte uvidíš, kto som. Ty posera .“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Tvrdohlavec jeden. Tak ako chceš. Čo mám urobiť?“

„Normálka, dvihni jej župan a strč ma tam.“

„Tebe načisto preskočilo. Zbláznil si sa?“, vykríkol som.

„S kým sa rozprávaš?“, ozvala sa Jana.

„Jááááááá? Čo...ako....s kým??? No...neviem o ničom...a... Naozaj som to bol ja?

„Je tu niekto iný?“

„Nezdalo sa ti to iba?“

„Myslím, že nie... Ale...ktovie, možno to bol len sen.“, zívla si, akoby jej ústa niekto naťahoval na škripec.

„Bol to sen. Je krásne snívať.“

„Pokiaľ nemáš čierne mory.“

„Nie si hladná?“

„Smädná s hlavu napichnutou na rožni a opekaná na miernom ohni.“

Martin Lipták

Martin Lipták

Bloger 
  • Počet článkov:  127
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nikto vám nemôže povedať toľko pravdy, koľko ja vám dokážem toho naklamať. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu